čtvrtek 8. března 2012

Mária Glocková: Skvelý divadelný návrat Janáčka na košickú opernú scénu


Janáček nie je jednoduché hudobné snenie ani pospevovanie. Janáček je klada, nie slogan z reality show, ktorý do opery pritiahne. Napriek tomu stojí za to, mať ho v repertoári, ponúknuť ním seba na javisku a druhých v hľadisku. Východoslovenská metropola Košice sa k tomuto kroku odvážila. Janáčkova historicky problematická „selská“ opera Její pastorkyňa sa na dosky vrátila po 35 (!) rokoch. Pritom o žiadne aktualizácie inscenátorom nešlo, úcta k tradíciám bola evidentná. Najväčšiu zásluhu na úspešnom premiérovom uvedení 2.marca 2012 má nesporne hosťujúci tím z domovskej Janáčkovej krajiny. Z nich patrí najväčší potlesk hudobnému naštudovaniu dirigentom Robertom Jindrom. Ním realizovaná Kovařovicova (Janáčkom autorizovaná) verzia, bola nielen hutná a pozdnoromanticky sýta v zvukovom objeme (chválim nádherne ladiacu efektnú dychovú sekciu), ale s absolútnym nadhľadom sa vynímali a prelínali aj dynamické a dramatické vrcholy, mrazili „krimi“ momenty a emočne prelaďovali lyrické úseky.


Kvarteto hlavných hrdinov – dve ženy a dvaja muži – spĺňalo rôzne podoby kvality aj akceptovateľnosti. Obdivuhodný spevácky výkon večera podala hosťujúca svetobežníčka, vynikajúca Maida Hundeling. Jej hlasové dispozície, sýty, mäkký a farebne objemný soprán,  perfektné frázovanie, dynamické prechody a takmer dokonalá zrozumiteľnosť spievaného textu vytvorili z Jenůfy nie krehky poddajnú dievčinu, ale hereckú štúdiu o rôznych podobách lásky a odpúšťania. Neha a dobro boli takými výraznými emočnými momentmi postavy, že aj chvíle hrôzy vnímal divák ako nevyhnutný prostriedok pre nádej do budúcnosti. A jediná  „ária“ (Zdravas královno) v modrom nasvietení „čistého“ javiska bez tradičných devocionálií, umocňovala silný mariánsky výkladový kontext. Bratislavská sólistka SND a medzinárodne etablovaná operná diva Jolana Fogašová v úlohe Kostelníčky mala dva apriórne handicapy: vizuálny aj vokálny. Fogašová je manekýnsky zjav, je krásna žena. Jej čerňou „dokaličená“ tvár prekážala a klamala. Podobne prekážal v tejto spevácky náročnej, herecky mnohovrstvovej charakterovej postave jej technicky síce bezproblémový, ale málo dramatický soprán. Avizoval miestami prototyp dedinskej ženy - húžvy, ale zemitá Kostelníčka je z inej „krvi“, než Fogašová húževnato ponúkala. Prekvapili oba mužské výkony. Maďarská akvizícia  Zsolt Vadász bol objavom, frajerom, mal temperament, herecký švih aj variabilitu, spojenú navyše aj s istotou vokálneho prejavu aj v dramatických Števových vrcholoch. Jeho sok v láske Jaroslav Dvorský (Laca) bol spoľahlivým javiskovým partnerom, ale neprekročil jemu vlastné a špecificky farebne dimenzované vokálne aj herecké portfólio.


K inscenačnej kompletnosti rozhodne prispeli aj ďalšie väčšie či menšie postavy, ktoré dotvárali kompletný scénický pohľad a režijný výklad Michaela Taranta. Z drevených dosiek postĺkanej scéne sa významným dejotvorným aj akčným stalo svietenie. Podľa potreby vystačili tri farebné plochy: červená, modrá a biela. Za aktívnej účasti dymových efektov dotvárali komornosť aj masovosť príbehu. V zadnom javiskovom trakte centrálne umiestnené obrovské otáčajúce sa mlynské koleso symbolicky „zomieľalo“ ľudské osudy a „premieľalo“ život v jeho bezprostrednej blízkosti. Bočné pohyblivé drevené výkryty vo funkcii paravanu  prestavovali a striedali pri otvorenej scéne interiér s exteriérom. Dva drevené mostíky, konštantne  umiestnené nad orchestrálnou jamou, symbolicky spájali aj rozdeľovali. Čokoľvek aj kohokoľvek. Niektoré režijné detaily boli kreatívnou autorizovanou ponukou. Bol to napr. hneď úvod opery, kde Števa podpláca rychtára (pre získanie vojenskej „modrej“ knižky?), naturálny prejav fyzickej lásky Števu k Jenůfe na zemi a  na „očiach“ dediny, záverečná scéna 2. dejstva so svetelným efektom reflektora z horizontu do publika a zozadu nasvietenými siluetami postáv, kostolníčkine surové krstné „ofŕkanie“ vodou Števušku, handrová bábika v rukách Jenůfy po strate „synčoka“,  skvelé regrútske aj tanečné svadobné choreografické vstupy, krčmové dedinské „nožíkové“ bitky, svadobná scéna s Janovým oznámením hrôzy  a  aj záverečná apoteóza  odchodu Jenůfy a Lacu. Inscenácia dáva zároveň priestor aj pre latentné otázky,  či a ako sa dá žiť s vedomím viny, ako dopadá na plecia ľudí kresťanská morálka s praktizujúcou dvojtvárnosťou, je súcit predpokladom pre trvalý manželský vzťah a iné. A rozhodne je inscenáciou, ktorá odmieta preceňovanie dediny a jej „čistých“ spôsobov života, kde by sa mali naplno rešpektovať Božie zákony. Leoš Janáček musel Pastorkyňou bojovať o priazeň aj o diváka. Viac doma, než v zahraničí. Bola by škoda, ak by sa Janáček dostal na okraj kultúrneho záujmu v „zahraničných“ kultúrnych Košiciach. Bolo by to určite po prvýkrát v histórii zahraničných inscenácií svetového Moravana Janáčka. A toto naštudovanie si to nezaslúži.


Hudobné naštudovanie: Robert Jindra. Réžia Michael Tarant. Asistent Linda Keprtová. Scéna a kostýmy Dana Hávová. Choreografia Oleksander Khablo. Zbromajster Šimon Marinčák. Kostelníčka Jolana Fogašová, Jenůfa Maida Hunderling, Števa Zsolt Vadász, Laca Jaroslav Dvorský, starenka Ilona Kaplová, stárek Marián Lukáč, rychtár Marek Gurbaľ, Jano Michaela Várady a ďalší. Premiéra 2. marca 2012 Košice.

Žádné komentáře: